Mnohí to nechápali, ale najradšej kráčala bosá.
Po tráve, chodníku, v daždi.
Bosá.
Vnímala dotyky kvetov a slnko v ich kráse.
Bosá.
Neraz si našla drobné či väčšie ranky na nohách.
Ale bolesť nevnímala.
Ako starla, musela sa vzdať svojej lúky a chodiť po kameňoch.
Napriek tomu si ešte stále dokázala predstaviť kvety a trávu.
Keď jej však ľudia namiesto lupeňov sypali pod nohy sklo,
rozplakala sa.
Prvýkrát v živote plakala. Od bolesti.
Lebo vedela, že ľudia majú lupeňov viac než skla.
Tak prečo ho nosia so sebou?
Nevedela odpovedať.
Obula sa.
A už nikdy nevedela byť sama sebou.
Bosá.